Domáca výroba a vlastná filozofia strihu dresov.
Green Bay Packers sú unikátni tým, že tradičné hodnoty a história klubu majú vždy prednosť pred momentálnymi trendmi a módnymi stratégiami v NFL. Klub vyrástol z malej komunity, v ktorej hráči, fanúšikovia a vedenie veria v udržanie identity, ktorá dala vznik rozsiahlemu dedičstvu úspechov a rešpektu v lige. Táto úcta k tradícii sa prejavuje nielen počas zápasov, ale aj v rozhodovaní, ktoré klub robí na trénerskej lavičke alebo pri zostavovaní kádra. Tým Packers ukazujú, že história a hodnoty, ktoré reprezentujú, sú dôležitejšie než krátkodobé trendy v modernom futbale. Patria medzi najtradičnejšie organizácie v NFL, no ich odlišnosť sa netýka len histórie alebo vlastníckej štruktúry. Týka sa aj spôsobu, akým klub dlhé roky pristupoval k výrobe a používaniu hráčskych dresov.
Obdobie chaosu
V 90. rokoch NFL fungovala úplne inak než dnes a jedným z najväčších rozdielov bola sloboda tímov v oblasti výroby dresov. Liga v tom období nemala jedného centrálneho dodávateľa on-field výstroja, a preto si jednotlivé kluby mohli vyberať vlastné značky a výrobcov. Na ihriskách sa tak súčasne objavovali dresy od firiem ako Champion, Starter, Puma, Logo Athletic, Wilson či Sand Knit, pričom každý tím mal mierne odlišný strih, materiál aj „feel“ dresu.
Táto decentralizácia znamenala, že uniformy neboli technicky ani vizuálne zjednotené naprieč ligou a dresy často odrážali filozofiu konkrétneho klubu, jeho región alebo preferencie výstrojového personálu. Práve v tomto období sa u niektorých tímov – vrátane Packers – vytvorila silná tradícia vlastného strihu a lokálnej výroby, ktorá pretrvala aj po tom, čo NFL v 2000s a 2010s prešla na model jedného oficiálneho ligového dodávateľa.
Na scénu prichádza Reebok
V roku 2002 NFL urobila zásadný strategický krok a po prvýkrát v modernej histórii zaviedla jedného centrálneho dodávateľa dresov pre celú ligu, ktorým sa stala spoločnosť Reebok. Dôvod nebol estetický, ale čisto ekonomický a kontrolný. Liga chcela ukončiť chaos z 90. rokov, keď si každý tím vyberal vlastného výrobcu, čo viedlo k rozdielnej kvalite dresov, nejednotnému brandingu a hlavne k tomu, že NFL ako liga nemala plnú kontrolu nad výnosmi z predaja merchandisu.
Reebok ponúkol NFL riešenie, ktoré dovtedy neexistovalo: centralizovaný výrobný a licenčný model, jednotný vizuálny štandard na ihrisku a globálnu distribučnú sieť. Pre ligu to znamenalo výrazne jednoduchšie riadenie značky NFL ako celku, konzistentný „look“ naprieč všetkými tímami a hlavne predvídateľné príjmy bez závislosti od individuálnych zmlúv klubov.
Z finančného hľadiska išlo o veľký kontrakt. Reebok podpísal s NFL 10-ročnú zmluvu v hodnote približne 250 miliónov dolárov, čo v tom čase predstavovalo historicky najväčší uniformný deal v americkom profesionálnom športe. Zmluva zabezpečila Reeboku exkluzivitu na výrobu on-field dresov pre všetkých 32 tímov, zatiaľ čo NFL získala garantované príjmy, silnejšiu kontrolu nad ligovým brandom a výrazné posilnenie globálneho predaja oficiálneho merchandisu.
Obdobie zmien s Nike
Po vypršaní reebokovej zmluvy urobila NFL v roku 2011 ďalší strategický krok a oznámila, že od sezóny 2012 sa výhradným dodávateľom on-field dresov stane Nike. Dôvodom nebola nespokojnosť s Reebokom, ale zásadná zmena ambícií ligy. NFL sa už nechcela vnímať len ako americká športová súťaž, ale ako globálna zábavná a lifestylová značka. Nike v tom čase ponúkal niečo, čo Reebok nedokázal v rovnakom rozsahu – technologický vývoj výstroja, silnú globálnu distribúciu a schopnosť prepojiť športový výkon s masovým marketingom a kultúrou.
Zmluva s Nike bola výrazne lukratívnejšia než reeboková éra. Hoci presná suma nikdy nebola oficiálne potvrdená do posledného dolára, médiá a analytici ju dlhodobo odhadujú na viac než 1 miliardu dolárov počas trvania kontraktu, čo z nej urobilo jeden z najväčších uniformných dealov v histórii profesionálneho športu. Pre NFL to znamenalo dramatický nárast príjmov z licencovania, jednotnú globálnu identitu a možnosť technologicky štandardizovať výstroj naprieč ligou.
Pre tímy však tento prechod neznamenal úplnú stratu individuality. Hoci Nike priniesol nový strih, nové materiály a postupný nástup Vapor technológie, kluby mali stále určitý priestor prispôsobiť detaily – a niektoré, ako Packers, tento priestor využívali výrazne viac než iné. Prechod na Nike tak nebol len zmenou loga na drese, ale začiatkom novej éry, v ktorej sa dres stal nielen uniformou, ale aj technologickým a marketingovým nástrojom ligy ako celku.
Nike však nedokázalo zmeniť dresy Packers
Keď Nike v roku 2012 prevzal úlohu oficiálneho dodávateľa dresov NFL, liga vstúpila do éry postupných redizajnov, technologických „chassis“ zmien a vizuálneho osviežovania uniforiem. V priebehu nasledujúcich rokov Nike viackrát prepracoval strihy, materiály aj celkovú siluetu dresov – od prvých Nike Elite modelov, cez Vapor, až po Vapor F.U.S.E. Mnohé tímy tieto zmeny využili ako príležitosť na modernizáciu identity, úpravu fontov, línií či celkového looku. Green Bay Packers však zostali výnimkou. Aj po viac než trinástich rokoch Nike éry nosia dresy, ktoré sú vizuálne aj materiálovo takmer identické s tými, ktoré mali ešte na začiatku 2000. rokov za éry Reebok. Prakticky sa len vymenilo loho Reebok za Nike a NFL štítok na prednej strane dresu.
Nie je to náhoda ani dôsledok zanedbania. Zatiaľ čo Nike postupne menilo konštrukciu, panely a materiály, Packers si zachovali presne ten istý vzhľad: rovnaký strih rukávov, rovnaké proporcie čísiel, rovnaké pruhy na rukávoch aj nohaviciach a rovnakú siluetu, ktorú fanúšik pozná ešte z Lombardiho éry, no vizuálne sa ustálila práve v 90. rokoch a na začiatku 2000s počas Reebok obdobia.
Hoci Packers odmietli zásadné vizuálne zmeny, neznamená to, že by boli uzavretí voči budúcim inováciám. Klub deklaroval ochotu spolupracovať s Nike na technologických vylepšeniach materiálov a funkčnosti výstroja, pokiaľ nezasiahnu do základného vzhľadu dresu. Cieľom je nájsť rovnováhu medzi moderným výkonom a historickou kontinuitou. Green Bay patrili medzi päť tímov NFL, ktoré sa rozhodli neimplementovať nové dizajnové prvky Nike, po boku klubov ako Raiders či Bears. Teraz v sezóne 2025 sú už Packers posledným tímom, ktorý stále neprešiel na nové dizajnové prvky Nike na svojich domácich a vonkajších dresoch.
Tento prístup je v NFL extrémne zriedkavý. Väčšina tímov využila prechod z Reeboku na Nike ako moment na „novú kapitolu“. Packers naopak vnímali svoj dres ako hotový produkt, ktorý už nepotrebuje vizuálne, či materiálové vylepšenia. Klub opakovane zdôrazňuje, že ich uniforma nie je módny prvok, ale identifikačný symbol. Preto aj keď Nike ako značka prešla niekoľkými fázami redizajnu ligových dresov, Packers sa rozhodli zostať pri vizuálnom jazyku, ktorý bol definovaný ešte v skorých 2000. rokoch.
Domáca výroba ako základ identity
Green Bay Packers sú oficiálne tímom Nike, pretože Nike je ligový dodávateľ NFL. To znamená, že dizajn, logo, licencie, pravidlá a oficiálna identita dresu spadajú pod Nike a NFL. Z pohľadu ligy teda Packers „nosia Nike“. Z pohľadu reálnej výroby a fyzického dresu na tele hráča je však situácia iná. Packers dlhodobo používajú dresy vyrobené spoločnosťou Ripon Athletic, ktoré sú následne označené a homologované ako Nike dresy. Inými slovami: nejde o to, že by Nike fyzicky šil každý Packers dres v rovnakom závode ako pre iné tímy. Ide o to, že Ripon vyrába dres a ten je potom oficiálne považovaný za Nike on-field uniformu.
Preto je presnejšie povedať, že Packers technicky nosia dresy Ripon Athletic s Nike brandingom, nie klasické „stock Nike“ dresy vyrábané v rovnakom výrobnom reťazci ako u väčšiny ligy. Nike v tomto prípade funguje ako licenčný vlastník systému, zatiaľ čo Ripon Athletic je konkrétny výrobný partner, ktorý dres fyzicky zhotovuje a upravuje.
Ripon Athletic (Sand Knit) – Wisconsin, nie globálny reťazec
Jedným z kľúčových dôvodov, prečo boli Packers vždy vnímaní ako výnimka, je ich dlhodobá spolupráca s lokálnym výrobcom Ripon Athletic v štáte Wisconsin, historicky prepojeným aj so značkou Sand Knit. Práve tam vznikali dresy, ktoré hráči Packers reálne nosili na ihrisku. Nešlo o licencovaný fanúšikovský produkt, ale o profesionálnu výstroj šitú na mieru konkrétnym hráčom a pozíciám. Ripon Athletic (spojený historicky aj so Sand Knit) vyrába dresy a iný výstroj pre Green Bay Packers už od 60. rokov 20. storočia, teda viac ako 60 rokov.
Táto lokálna výroba nebola marketingovou atrakciou, ale praktickým rozhodnutím. Packers si tak udržiavali kontrolu nad tým, ako dres sedí, ako drží chrániče, ako reaguje na dlhodobý fyzický kontakt a ako sa správa po desiatkach snapov v jednom zápase. V prostredí, kde iné tímy postupne prechádzali na jednotné ligové šablóny, Packers zachovávali kontinuitu a dôveru v osvedčený systém. To, ako presne sa tieto dresy líšia technicky od iných tímov, však klub detailne nešpecifikuje v technických parametroch.
Ripon Athletic, rodinná firma z Berlina vo Wisconsine, vyrába nielen tréningové, ale aj zápasové dresy pre Packers a ďalšie tímy NFL. Podľa Lukea Otta, National Sales Managera spoločnosti Ripon Athletic, je firma v neustálom kontakte s tímami NFL ohľadom ich potrieb a samotná výroba dresov pre Green Bay Packers je zdĺhavý proces, ktorý môže trvať až šesť týždňov. Každý dres sa vyrába postupne, po jednotlivých častiach, pričom mnohé kroky zahŕňajú ručné šitie. Po vystrihnutí dresu pre Packers sa pruhy na rukávoch aplikujú sieťotlačou, golier sa vyrába na pletacích strojoch a následne sa na dres pridáva štítok NFL a logo Nike. Ott uvádza, že množstvo krokov potrebných na výrobu jedného dresu by mnohých ľudí prekvapilo. Zároveň dodáva, že Ripon Athletic si vybudoval silnú firemnú kultúru, v ktorej pracujú celé generácie rodín, a práve produkty, ktoré firma vyrába, im dávajú jedinečnú príležitosť byť súčasťou histórie klubu.
Prečo dresy Packers vyzerajú inak na linemanoch než na receiveroch, či quarterbackoch
Na prvý pohľad môže pôsobiť, že Green Bay Packers používajú dva rôzne typy herných dresov – jeden pre linemanov a iný pre wide receiverov, quarterbackov, či defenzívných backov. Oficiálne to však nie je pravda. NFL schvaľuje jeden základný herný dres a Packers nemajú samostatné modely rozdelené podľa pozícií. Rozdiel, ktorý fanúšik vidí na ihrisku, vzniká inde.
Najväčším faktorom je telesná konštrukcia hráča a výstroj pod dresom. Linemani majú masívnejšie ramenné chrániče, širší hrudník a objemnejší trup. Ten istý dres je na ich tele neustále v napätí, menej sa vlní a pôsobí tuhšie a „hrubšie“. Naopak, u receiverov je dres menej natiahnutý, prirodzene splýva s telom a vyzerá ľahší a jemnejší. Materiál je rovnaký, ale správa sa úplne inak.
Tento rozdiel vzniká tým, že NFL síce schvaľuje jeden základný model dresu, ale zároveň umožňuje tímom a výstrojárom meniť proporcie panelov v rámci povoleného strihu. Nejde o iný „model“ v katalógu, ale o custom tailoring v rámci jedného homologovaného chassis. Inými slovami: základ je rovnaký, ale jednotlivé diely (rukávový panel, ramenný mostík, bočný panel) sú strihovo upravené.
NFL nerozlišuje dresy podľa pozícií na papieri, ale umožňuje rozsiahle individuálne úpravy. Výstrojári môžu meniť:
- dĺžku a uhol rukávov,
- šírku ramenného panelu,
- tvar trupu,
- spevnenie určitých zón.
Formálne je to stále „ten istý dres“, prakticky však vznikajú funkčne odlišné strihy optimalizované pre typ postavy a spôsob hry. Preto je úplne korektné povedať, že na ihrisku existuje rozdielny strih – len nie ako oficiálne pomenovaný „lineman vs. receiver model“.
Packers formálne nosia Nike dresy, ale technicky dlhé roky nosili dresy vyrobené Ripon Athletic, ktoré boli licencované a označené ako Nike – a práve preto sa ich uniformy správali a vyzerali inak než u väčšiny NFL.
Ľudský faktor za dresmi Packers: práca Marge Switzer
Keď Green Bay Packers v polovici 90. rokov začínali budovať moderné zázemie okolo výstroja, Marge Switzer sedela sama v neviditeľnom kúte Lambeau Field, pri obyčajnom stole v starej budove pod šatňami, so slúchadlami v ušiach, jedným šijacím strojom a krabicou kaziet s audioknihami. Jej prvou úlohou bolo prišívanie mien trénerov na košele. Netušila, že práve týmto nenápadným začiatkom sa začne 27-ročná kapitola, ktorá zásadne ovplyvní to, ako Packers dresy sedia, vyzerajú a fungujú na ihrisku.
Switzer sa k práci pre Packers nedostala tradičnou cestou. Nepodala si žiadosť, neprešla pohovorom a neplánovala kariéru v NFL. Počas éry trénera Mikea Holmgrena sa k nej práca dostala cez osobné kontakty na St. Norbert College a v Packers Pro Shope, kde bolo treba pomôcť s výšivkami. Následné zoznámenie s dlhoročným equipment manažérom Redom Battym rozhodlo o jej budúcnosti. Sama priznala, že si nebola istá, či vydrží rok. V tom čase neexistoval žiadny model ani precedens – iné tímy nemali vlastnú krajčírku. Ak niečo potrebovali, posielali veci do čistiarne alebo ich šila žena doma.
Postupne sa jeden šijací stroj zmenil na dva, práca pribúdala a po niekoľkých rokoch Switzer ukončila vlastné podnikanie v oblasti monogramov a výšiviek, aby sa mohla Packers venovať naplno. Vytvorila systematický šatníkový systém, ktorý sledoval každý kus oblečenia hráčov a trénerov. Prešla od jednoduchého označovania iniciálkami k plným menám, aby sa predišlo zámene. Pre hráčov bolo dôležité vedieť, že nosia „svoje“ oblečenie, že ten dres pred nimi nemalo na sebe šestnásť ďalších ľudí, aj keď klub disponuje špičkovým práčovňovým systémom.
Najväčšiu pozornosť však Switzer venovala herným dresom. Tie nikdy neboli len vytiahnuté z krabice a zavesené do skrinky. Každý dres bol upravený na mieru – pre bezpečnosť, pohodlie a pocit hráča. Preferencie sa menili medzi sezónami, niekedy dokonca medzi jednotlivými zápasmi. Hráči presne vedeli, čo chcú, v čom sa cítia dobre, a Switzer bola presvedčená, že ak hráč vyzerá dobre a cíti sa dobre, ovplyvní to celý jeho výkon. Jej cieľom bolo zabezpečiť, aby nikto nikdy nevyšiel na ihrisko v drese, ktorý by nebol presne podľa jeho predstáv – aspoň do ďalšieho týždňa, keď si to rozmyslí.
Okrem rutinných úprav riešila aj nečakané situácie. Ak bolo treba prišiť dodatočnú výstuž na ochranu zranenia, našla riešenie. Ak returner chcel, aby jeho dres bol úplne obtiahnutý a súperi ho nemohli za neho chytiť, prispôsobila ho. Ak si hráči vymenili dresy po zápase s bývalým spoluhráčom z univerzity a bolo treba rovnakú farbu na ďalší týždeň, dres často dorazil od výrobcu na poslednú chvíľu a bolo ho treba expresne upraviť. Keď bol nový hráč podpísaný v utorok večer a v stredu mal byť na tréningu, nebol čas čakať na objednávku. Dres sa buď prerobil zo skladového kusu, alebo vznikol úplne od nuly cez noc. Aj preto Packers dnes pracujú aj v utorky.
V mrazivých zápasoch na Lambeau Fielde sa komfort hráčov Green Bay Packers neriešil len rukávnikmi či ohrievačmi rúk nosenými zvonka. V niektorých prípadoch sa priamo do dresu všilo vnútorné vrecko, a túto prácu robila klubová krajčírka Marge Switzer ručne, vždy pre konkrétneho hráča a konkrétny zápas. Nešlo o sériový prvok ani o súčasť oficiálneho dizajnu dresu, ale o čisto praktickú úpravu na mieru.
Technicky sa vrecko vytváralo ako samostatný vnútorný panel, ktorý sa prišíval z vnútornej strany dresu v oblasti trupu, zvyčajne nižšie na bruchu, kde neprekážal ramenným chráničom ani pásu. Otvor vrecka bol orientovaný tak, aby doň hráč mohol zasunúť ruky prirodzene medzi snapmi, bez toho, aby menil postoj alebo pohyb. Materiál musel byť dostatočne tenký, aby nevytváral objem pod výstrojou, no zároveň pevný, aby sa vrecko pri behu, pádoch a kontakte neposúvalo ani nedeformovalo. Do takto všitého vrecka si hráči vkladali tenké chemické ohrievacie vankúšiky, prípadne si len na krátky čas zohrievali ruky priamo o telo. Celé riešenie bolo zámerne neviditeľné zvonka – dres si zachoval rovnaký vzhľad a siluetu, akoby žiadne vrecko nemal. Práve táto nenápadnosť bola kľúčová, pretože NFL striktne dohliada na uniformitu výstroja.
Tieto úpravy sa nerobili plošne pre celý tím. Vždy išlo o individuálnu požiadavku, najčastejšie u quarterbackov, receiverov alebo hráčov, ktorí potrebovali cit v prstoch aj pri extrémnych teplotách. Vrecko sa často všilo len na jeden zápas a po ňom sa dres znovu upravil alebo vrátil do pôvodného stavu. Tento detail dobre ilustruje, ako sa v Packers výstroj neriešil katalógovo, ale ručnou prácou a rýchlymi úpravami priamo v klubovom zázemí, presne podľa podmienok, aké priniesol konkrétny zimný duel.
Za 27 rokov sa nazbieralo množstvo príbehov. Switzer si pamätá jediný preklep na menovke, ktorý sa jej kedy stal – pri Davidovi Klinglerovi, keď meno počula po telefóne zle. Odvtedy sa všetky mená zapisujú a kontrolujú na papieri. Spomína si na Aarona Rodgersa, ktorý pred prvou tlačovou konferenciou po drafte v roku 2005 stál v jej šijacej miestnosti a sledoval, ako mu prišíva menovku. Pozeral sa jej cez rameno a opakovane ďakoval. Spomína aj na Barta Starra, ktorý sa vrátil na špeciálnu príležitosť, no jeho dres bol príliš dlhý. Požiadal, či by ho mohla skrátiť o dva palce, a trpezlivo čakal, kým skončí. Pre Switzer to bol šok – legenda stojaca v miestnosti, zatiaľ čo ona mu upravuje dres.
Jedným z najneuveriteľnejších momentov bol prípad rozhodcu Eda Hochuliho, ktorý zabudol svoj dres pred poludňajším zápasom v Lambeau. Záložný dres sa našiel, no bolo treba do 11:00 doplniť písmeno „R“ a číslo 85 presne v správnom fonte. Switzer použila fotografie z agentúr, aby identifikovala typ písma, improvizovala s materiálom, ktorý bežne nepoužívala, a s minimom látky vytvorila dokonalú repliku. Keď Hochuli vyšiel na ihrisko, všetko sedelo. O roky neskôr sa tento príbeh objavil v Sports Illustrated – len bez jej mena.
A potom je tu príbeh malého chlapca počas tréningového kempu, ktorý ju denne vídal a požiadal ju o autogram na helmu, pretože musela byť niekto slávny, keď je tam každý deň. Switzer sa na tom dodnes smeje. Pripomína jej to, že aj keď sa sama považovala za nenápadnú, jej práca mala pre klub obrovský význam.
Po 27 rokoch v rokou 2022 odišla do dôchodku, aby trávila viac času so štyrmi vnúčatami, cestovala a vrátila sa k veciam, ktoré mala rada pred NFL. Ak ju niekedy uvidíš v drese Packers, nikto nevie, aké číslo bude mať. Jedno je však isté – bude sedieť dokonale. TU SI POZRITE krátke video z dielne NFL Film o Marge Switzer.
Zlomový bod: 1923 Classic a Nike Vapor F.U.S.E.
Green Bay Packers sú jedným z najtradičnejších klubov NFL, ktorý je známy svojím konzervatívnym prístupom k vizuálnej identite a výstroju. Dlhé roky sa v diskusiách medzi fanúšikmi a odborníkmi objavovali otázky typu: prečo Packers “dlho nevzali” Nike Vapor technológiu, a čo znamená, že pri historickej sade 1923 Classic použili Vapor dresy — vrátane zápasu proti Carolina Panthers.
Nike Vapor je dresový systém, ktorý Nike vyvinulo ako ultraľahkú, kompresnú a technicky optimalizovanú platformu pre výkon najvyššej úrovne. Systém Vapor F.U.S.E. kombinuje elastické panely, strategicky umiestnený mesh pre odvetrávanie a aerodynamický fit, ktorý sa líši od tradičnejších mesh-typov dresov. Nike Vapor bol ligovým štandardom pre väčšinu tímov v NFL už niekoľko sezón — do tej miery, že pre mnohé kluby je bežnou súčasťou hernej výstroje.
V oficiálnej komunikácii Packers pri predstavení historickej sady 1923 Classic uniforms klub explicitne uviedol, že fanúšikovské verzie Limited a Elite dresov sú prvýkrát dostupné v Nike Vapor F.U.S.E. chassis. To znamená, že ide o model, ktorý používa moderné materiály, panely a konštrukciu, ktorú Nike vyvíjalo pre špičkovú výkonnosť.
Fotografie zo zápasu Green Bay Packers proti Caroline Panthers jasne potvrdzujú, že pri sade 1923 Classic nešlo len o marketing alebo fanúšikovský produkt, ale o reálne použitie Nike Vapor chassis priamo v zápase. Na detailných záberoch z ihriska je viditeľný typický Vapor strih: výrazne čistejšie línie ramien, kratšie a agresívnejšie tvarované rukávy, hladší prechod medzi hrudníkom a ramenami a celkovo kompaktnejší, modernejší „silhouette“, ktorý sa zásadne líši od staršieho, robustnejšieho Packers looku. Avšak reportáž portálu Spectrum News 1 odhalila, že aj tieto dresy boli šité rodinným podnikom Ripon Athletic.
Keď dres rozpráva príbeh: od Paul Hornunga po dnešné Ripon-vyrobené uniformy Packers
Keď sa začiatkom roka 2024 objavil na aukcii údajne „čierny“ nováčikovský dres Paula Hornunga z roku 1957 a bol vydražený za viac než 100 000 dolárov, okamžite vyvolal diskusiu medzi zberateľmi aj historikmi Packers. Otázka však neznela len či je dres pravý, ale najmä či bol vôbec niekedy považovaný za čierny. Po mesiacoch výskumu sa čoraz viac ukazuje, že dres je autentický, no jeho farba bola s najväčšou pravdepodobnosťou Midnight Navy, nie čierna — a práve tu vstupuje do príbehu Sand-Knit a dnešný Ripon Athletic.
Tento historický prípad púta pozornosť nielen preto, že ide o kus materiálnej histórie NFL, ale preto, že ilustruje, ako sa princípy výroby a používania dresov u Packers vyvíjali od polovice 20. storočia až po dnešok. V 50. a 60. rokoch, keď Hornung vládol ihrisku ako jeden z hlavných pilierov legendárnej Lombardiho éry, uniformy neboli masovo vyrábané centrálnym dodávateľom, ale pochádzali od miestnych predajcov a výrobcov, ktorí si ich prispôsobovali pre klub podľa aktuálnych potrieb — najmä ak išlo o farby, materiál či strih, ktoré v praxi často vychádzali z domácej regionálnej výroby a dostupných dodávateľov.
Najväčším varovným signálom pre mnohých nebola farba, ale štítok Denis Sport Shop. Po desaťročia boli Packers úzko spätí s obchodom Bertrand Sporting Goods, ktorý sa po roku 1931 stal ich hlavným lokálnym dodávateľom výstroja. Vybavenie, dresy aj servis zabezpečoval Bertrand prakticky denne, priamo v útrobách Lambeau Fieldu. Bud Jorgensen, legendárny správca výstroja Packers, bol s Bertrandom prepojený aj pracovne. Preto sa zdalo nepravdepodobné, že by tím v roku 1957 nakúpil dresy u konkurenčného Denis Sport Shop. Lenže Denis nebol len obchod — bol aj dealerom výrobcu Sand-Knit.
Podľa textilného experta Hanka Derletha, ktorý v Sand-Knit začal pracovať v 60. rokoch a neskôr pôsobil v Ripone, dresy z konca 50. rokov používali plated knit konštrukciu: nylonové vlákno na povrchu (pre pevnosť, lesk a stálosť farby) a bavlnený „Durene“ yarn na vnútornej strane pre komfort. Pri menej používaných farbách — ako Navy alebo Midnight Navy — bolo bežnou praxou používať čiernu bavlnenú priadzu na vnútornej strane, pretože nebola viditeľná zvonka a znižovala náklady. Výsledkom bol dres, ktorý na fotografiách a pri opotrebení pôsobil takmer čierno, hoci oficiálne nebol čierny.
Záver
Tento historický kontext napokon plynulo prechádza do modernej doby, kde klub dlhodobo spolupracuje s firmou Ripon Athletic (spojenou s tradíciou Sand Knit), ktorá vyrába jeho dnešné herné dresy. Ripon Athletic dodáva dresy pre Packers po desaťročia a ich výrobky sú lícované ako oficiálne uniformy, hoci ich fyzická výroba prebieha lokálne a vrství sa s ručnými úpravami a personalizáciami, ktoré robia kluboví krajčíri a výstrojári. Tento systém, ktorý spája lokálnu výrobu s klubovými zásahmi a zachováva tradičný vizuálny štýl, je jedným z dôvodov, prečo uniformy Packers do veľkej miery zachovávajú kontinuitu vizuálnej identity naprieč generáciami. Fakt, že taký starý artefakt, ako je Hornungov dres, môže byť autentifikovaný cez dobové materiály a porovnávania, ukazuje, že Packers uniformy boli vždy viac než standardizovaný strojový produkt — boli to kusy športovej histórie prispôsobené špecifickým potrebám hráčov, klubovej tradícii a často lokálnym šijacím postupom, ktoré sa stále odrážajú v dnešných Ripon-vyrábaných dresoch.