Spochybňuje Roger Goodell integritu aktuálneho salary cap systému?
Počas tlačovej konferencie komisára Rogera Goodella, ktorou uzavrel tohtotýždňové stretnutie vlastníkov klubov, dostal otázku týkajúcu sa možných diskusií o novej kolektívnej zmluve. Keďže NFL má v úmysle rozšíriť počet zápasov v základnej časti na 18 (aktuálna zmluva povoľuje 17) a počet medzinárodných zápasov na 16 ročne (aktuálne je povolených 10), stáva sa nová dohoda s hráčskou asociáciou NFL nevyhnutnosťou. A teoreticky je možné uzavrieť novú dohodu kedykoľvek.
„Neexistujú žiadne formálne plány na začatie rokovaní,“ povedal Goodell novinárom. „Samozrejme, naďalej sme v úzkom kontakte s odborovou organizáciou v rôznych otázkach, ale žiadne rokovania nie sú zatiaľ naplánované ani reálne zvažované. Dnes sme však venovali veľa času diskusii o oblastiach našej kolektívnej zmluvy, na ktoré sa chceme zamerať. Dve hlavné témy, ktorým sme sa venovali, boli samotný systém platového stropu, jeho integrita, ako funguje a kde je potrebné ho upraviť v kontexte kolektívneho vyjednávania, keď k nemu dôjde. Bola to veľmi rozsiahla diskusia.“
„Druhým bodom sú neustále rastúce náklady – náklady na štadióny, náklady na zariadenia, náklady na prevádzku, investície – a ako dramaticky to ovplyvňuje pohľad vlastníkov,“ povedal Goodell. „Myslím si, že práve tieto dve oblasti budú tvoriť to, čo by som nazval našimi prioritami pri vstupe do akýchkoľvek rokovaní, kedykoľvek k nim dôjde. A to bolo všetko, čo sme dnes prebrali. Formát sezóny 18 + 2 sa ani len nespomenul.“
Takto to celé začína. Do vypršania súčasnej kolektívnej zmluvy ostáva menej než päť rokov a liga už naznačuje svoje budúce ciele. Ak medzi riadkami čítame pozorne, Goodell akoby naznačoval, že vlastníci začínajú zvažovať, či súčasné rozdelenie príjmov medzi hráčov a vlastníkov vôbec funguje. Veď prečo by inak venovali „veľmi rozsiahlu diskusiu“ niečomu, čo by malo byť úplne v poriadku?
Tu je holá realita: vlastníci sa v roku 2011 naučili, že keď ide do tuhého, hráči pristúpia na dohodu. Budú sa síce sťažovať a vyhrážať, ale výplaty za zápasy si ujsť nenechajú. To vytvára nerovnováhu v sile vyjednávania, ktorú vlastníci – ktorí by boli ochotní bez mihnutia oka zrušiť celú sezónu – ešte naplno nevyužili.
Pri aktuálnom platovom strope na úrovni $279.2M dolárov na tím si niektorí vlastníci zrejme myslia, že sa na hráčov míňa priveľa. A že vzhľadom na to, že NFL zarába čoraz viac a viac, hráči už nemusia dostávať polovicu príjmov. Je jedna vec, že NFL láme rekordy v tržbách. No úplne iná vec je premeniť tieto tržby na maximálny zisk. A je pravdepodobné, že nejeden vlastník si dnes myslí, že vzhľadom na obrovský nárast príjmov (platový strop vzrástol od roku 2011 o viac než 130 %) by si kluby mali začať ponechávať viac než polovicu peňazí.
Ak nič iné, hráčska asociácia NFLPA bola týmto varovaná. Vlastníci môžu začať pripravovať tvrdú stratégiu, kde by sa neobmedzené platby na základe percent nahradili fixnými číslami, ktoré na papieri vyzerajú dobre – ale v skutočnosti by znamenali, že viac hotovosti ostane v rukách vlastníkov. A nakoniec – keď kolektívna zmluva vyprší – čo s tým hráči urobia? Vlastníci môžu byť pripravení staviť všetko na to, že práve hráči žmurknú ako prví – ako sa to už stalo.
Aká je aktuálna siutácia?
Druhá časť citátu sa očividne týka priamo rozdelenia príjmov v kolektívnej zmluve (CBA). Súčasná CBA rozdeľuje príjmy, ktoré NFL získa, približne v pomere 51.5 % pre vlastníkov a 48.5 % pre hráčov. Toto rozdelenie je takmer rovnaké ako v predchádzajúcej kolektívnej zmluve NFL, ktorá začínala na pomere 52 % pre vlastníkov a 48 % pre hráčov, pričom sa postupne ustálila na súčasných číslach.
Avšak pri určovaní tohto rozdelenia urobila NFL aj ďalšie ústupky. V kolektívnej zmluve z roku 2011 bolo NFL povolené uplatniť si tzv. štadiónové kredity, ktoré mohli znížiť podiel príjmov pre hráčov až na 46 % ku koncu platnosti zmluvy. Podľa súčasnej dohody môže tento pokles ísť najnižšie na 48 %. Hoci nemáme presné údaje o tom, ako nízko klesol hráčsky podiel v rámci predchádzajúcej CBA, spomínanie nákladov na štadióny naznačuje, že vlastníci majú pocit, že nedostávajú dostatočné uznanie či náhradu za výdavky spojené s výstavbou alebo rekonštrukciou zariadení.
Okrem toho NFL do kolektívnej zmluvy zahrnula aj tzv. „mediálny bonus“ (media kicker), ktorý mal zvýšiť podiel príjmov pre hráčov na základe nových televíznych kontraktov, ktoré zahŕňali aj zavedenie 17. zápasu základnej časti. Z pohľadu vlastníkov je tento mechanizmus pravdepodobne už zastaraný, keďže bol do CBA pridaný len preto, aby hráči súhlasili s kolektívnou zmluvou z roku 2020, v ktorej sa počet zápasov zvýšil z 16 na 17. Detaily kolektívnej zmluvy z roku 2020 som rozoberal v TOMTO ČLÁNKU.
Dnes je 17-zápasová sezóna bežnou súčasťou ligy a väčšina hráčov v NFL už ani nezažila sezónu so 16 zápasmi. Aj keď by bolo logické zahrnúť podobný bonus aj pri prípadnom zavedení 18. zápasu, NFL pravdepodobne nebude mať záujem ho ponechať dlhodobo – možno iba na úvodné obdobie novej kolektívnej zmluvy.
História vyjednávaní
Pokiaľ ide o rokovania o novom modeli rozdelenia príjmov medzi vlastníkmi a hráčmi, teraz by pravdepodobne bol vhodný čas aspoň otvoriť komunikačné kanály. NFL Players Association (hráčska asociácia) totiž prešla výraznou zmenou vedenia, čo znamená, že existuje potenciál prehodnotiť doterajší spôsob fungovania.
Ak sa pozrieme späť na históriu kolektívneho vyjednávania medzi NFL a hráčskou asociáciou, vždy išlo o určitý kompromis – niečo za niečo. V skorších rokoch boli zmluvy (CBA) väčšinou krátkodobé a často sa stávalo, že prvý rok novej zmluvy priniesol prudký nárast nákladov na hráčov, ktorý sa následne stabilizoval. Najdôležitejšie pre ligu však bolo, že mala pracovný pokoj a počas rokovaní neprišla o žiadny zápas základnej časti.
Za najviac ľutovanú kolektívnu zmluvu v histórii NFL je považovaná dohoda z roku 2006. Nie je jasné, koľko tímov si uvedomovalo, aký veľký nárast platového stropu táto dohoda spôsobí – strop sa totiž zo dňa na deň zvýšil o 19,8 %, čo je druhý najväčší skok v histórii platového stropu NFL. Tímy boli nútené rýchlo reagovať a prispôsobiť sa novým podmienkam, ktoré sa javili ako veľmi nečakané. Vlastníci pravdepodobne tušili, že podpisujú nevýhodnú zmluvu, preto si do nej vyrokovali aj možnosť predčasného ukončenia, ktorú po pár rokoch aj využili.
Po tejto skúsenosti nasledovala dohoda, ktorú NFL považuje za najvýhodnejšiu – CBA z roku 2011. Táto dohoda predstavovala výrazný krok späť z pohľadu výdavkov na hráčov, keďže platový strop medzi rokmi 2009 a 2011 dokonca klesol o 2 %. Výpočtové vzorce pre výdavky boli prepracované tak, aby priniesli väčšiu predvídateľnosť a finančnú istotu. Navyše NFL označila ako hlavnú príčinu rastu výdavkov neúmerne vysoké nováčikovské kontrakty, a preto zaviedla tvrdý strop pre zmluvy nováčikov, aby tento rast obmedzila.
NFL sa zároveň podarilo vyjednať s hráčmi desaťročnú kolektívnu zmluvu, čím si zabezpečila dlhodobý pracovný pokoj – čo je v profesionálnom športe veľmi nezvyčajné. Aj toto sa uskutočnilo v čase, keď sa vedenie na strane hráčov práve menilo.
Tento plán určite zabral, pretože platový strop bol v rokoch 2011 až 2019 mimoriadne predvídateľný. V tomto období sa zvýšil o 56.4 %. Pre porovnanie, v rokoch 2001 až 2009 stúpol platový strop až o 82.5 %.
Platový strop a vlastníci boli výrazne ovplyvnení pandémiou COVID, keď bola väčšina štadiónov prázdna, čo spôsobilo veľký výpadok príjmov. To spôsobilo, že projekcia rastu platového stropu bola oveľa zložitejšia, keďže až tento rok NFL a NFLPA začali ukončovať rôzne odklady v platovom strope súvisiace s COVIDom. Napriek tomu priemerný medziročný rast platového stropu medzi rokom 2020 (keď ešte nebol ovplyvnený COVIDom) a rokom 2025 vychádza na približne 8 % ročne. Od roku 2017 je celkový nárast približne 67 %, čo je pre vlastníkov horšie než v predchádzajúcej CBA, aj keď nie také dramatické ako v starších dohodách.
Keď sa na tieto čísla pozrieme, je jasné, prečo si vlastníci myslia, že by malo dôjsť k určitému „stiahnutiu späť“ v účtovaní príjmov – teda k obmedzeniu, koľko z rastúcich príjmov má ísť hráčom.
Je problém vo voidable years?
Teraz, keď sa vrátime k jeho komentárom ohľadom samotného platového stropu, vyzerá to tak, že tu hrá rolu viacero faktorov, no hlavná pozornosť sa pravdepodobne sústreďuje na nadmerné používanie tzv. „void years“ v zmluvách. Tie sa využívajú na odkladanie nákladov na platový strop, čím sa z platového stropu stáva menšia prekážka, než akou pôvodne mal byť.
Čo sú to tie VOIDABLE YEARS?
V jednoduchosti povedané, sú to roky kontraktu, ktoré sú automaticky neplatné (anglicky void) a to v určitom dátume. Zvyčajne to býva prvý deň nového ligového roka, ktorý už tradične býva v marci. Tímy využívajú tento mechanizmus na to, aby sa dokázali vyhrabať z problémov ohľadom salary capu. Je to cesta, ako sa dá rozložiť podpisový bonus do viacerých rokov, pričom v skutočnosti sa hráčovi dáva napríklad len jednoročný kontrakt (alebo iná krátka doba).
Podpisový bonus sa vypláca dopredu, čiže hráč dostane svoje peniaze skorej, ale cap hit (ako to volám ja “účtovníctvo salary capu”) sa môže rovnomerne rozložiť naprieč dĺžkou kontraktu. Povedzme, že hráč podpísal 5-ročný kontrakt s podpisovým bonusom vo výške $40M. Hráč teda dostane svojich 40 melónov, avšak v účtovníctve sa to rozloží po $8M na päť rokov. Hráč dostane svoje peniaze a mančaft si v účtovníctve túto záťaž rozloží. Paráda pre obe strany. Problém však nastáva vtedy, keď je podpisový bonus viazaný na krátky kontrakt. Tu to pre tím nie je moc výhodné, nakoľko si cap hit nevedia pekne rozložiť a účtovníctvo salary capu je problémom. Tu do hry vstupujú voidable years. Vďaka ním sa tento kontrakt stane technicky dlhším a to aj napriek tomu, že hráč v týchto rokoch hrať vôbec nebude. Vďaka tomuto môžu tímy rozložiť peniaze v podobe podpisového bonusu na viacero rokov, vyhnúť sa veľkému cap hitu a účtovníctvo im bude sedieť.
Nie všetko zlato sa však blyští a negatívna stránka nastáva vtedy, keď kontrakt dôjde do toho bodu, kedy sa stane neplatný (void) a tu tím musí absorbovať cap hit za hocijaký zvyšný bonus. Čiže tím si svoje starosti presunul na neskôr. Zároveň sa hráč stáva voľným hráčom a nie je tu šanca na ďalšie hranie pod týmto druhom kontraktu. Tieto dead money potom majú za následok zhoršené účtovníctvo v ďalších rokoch a tím môže prísť aj o hráča vo free agency.
Prečo by tímy chceli, aby sa sa peniaze posúvali do budúcich rokov? Odpoveď je ľahká:
- Kto chce platiť svoje účty na čas, ak nemusí? Kúpiš teraz a platíš potom (moje čarovné slovíčko “účtovníctvo” okolo salary capu)
- Inflácia
Prvý bod sa viaže na to, že tímy chcú vyhrávať a to teraz. Nie zajtra. TERAZ. Takto si tímy môžu poskladať svoj vysnívaný tím teraz a problémy odložia na ďalšie roky. Vďaka tomu budú môcť udržať svojich kľúčových hráčov, alebo podpísať výrazné, drahé a kvalitné posily. Problém je ten, že ak sa tomu tímu nepodarí vyhrávať a to okamžite, tak generálny manažér poletí a s ním aj jeho celé oddelenie futbalových operácií. Tím si proste vyberie krátkodobý prírastok pred dlhodobým finančným zdravým.
Druhý bod sa viaže na to, že v skutočnosti to môže byť celkom šikovné presunúť nejaké tie cap hity do budúcnosti. Hovoríte si, že prečo? Aktuálna NFL zarába viacej, než hocikedy pred tým. A to vďaka televíznym právam. Počas fiškálneho roku 2024 mala NFL údajne revenue viacej ako $23 miliárd a každý tím má dostať po $416M. Pre porovnanie – v roku 2010 bolo ligové revenue na hodnote $8 miliárd. Biznis menom NFL rastie a to najmä vďaka domácim televíznym kontraktom, ktoré majú hodnotu viacej ako $12 miliárd ročne. NBC, ESPN, Fox a CBS zostávajú hlavnými hráčmi, ale platformi ako Netflix, YouTube TV, či Amazon platia nehorázne čiastky za to, aby tiež mohli vysielať niektoré zápasy sezóny NFL. A presne tu sa začína celý koreň aktuálneho problému.
Súčasný problém s void years
Hoci void years existujú už dlho, súčasné ich využívanie je extrémne vysoké v porovnaní s minulosťou. Tu je perfektná tabuľka od portálu Over the Cap:
Používanie void years počas prvej fázy kolektívnej zmluvy z roku 2011 bolo pomerne nízke. Čiastočne to bolo preto, že tímy v tom období skúšali rôzne stratégie v štruktúrovaní zmlúv – výrazne znižovali rozpočítané bonusy (prorated money) a snažili sa fungovať na princípe, kde platový strop = reálne vyplatená hotovosť. Nakoniec si však uvedomili, že ide o príliš neflexibilnú stratégiu.
Aj v čase, keď sa liga pripravovala na rokovania o CBA v roku 2020, bolo využívanie void years stále nízke. V roku 2018 nemala ani polovica tímov NFL zmluvu s aspoň jedným void rokom. Počet vzrástol v roku 2019, keď sa tímy pripravovali na možné zmeny v platovom strope, ak by sa CBA nepredĺžila, ale aj tak to bolo stále relatívne nízke v porovnaní s celkovým platovým stropom.
Všetko sa však dramaticky zmenilo v roku 2021 v dôsledku pandémie COVID. Až 30 tímov malo aspoň jednu zmluvu s void rokom a priemerné náklady ligy spojené s void years dosiahli takmer 20 % celkového platového stropu. Za posledné tri roky – dlho po tom, čo reálny vplyv pandémie ustúpil – sa tento podiel pohybuje okolo 25 %.
Aj keď je pravda, že void years používajú v súčasnosti prakticky všetky tímy, neznamená to, že ich všetky používať chcú. To nás vracia k myšlienke, že NFL je reaktívna, nie proaktívna liga.
Keď sa pozrieme späť na rôzne pravidlá zavedené do CBA, často boli reakciou na niečo, čo robil jeden alebo dva tímy. Áno, technicky to mohli robiť všetci – ale väčšina to nechcela riešiť, kým ich k tomu nepodnietili okolnosti.
V 90. rokoch použil Dallas v prípade Deiona Sandersa štruktúru zmluvy, ktorá sa viac-menej stala modelom pre dnešné zmluvy s void rokmi. Dallas mu vyplácal takmer minimálny plat, pričom väčšinu peňazí rozložil do bonusov (prorated money) a ďalšie náklady odložil až na obdobie po skončení vtedajšej kolektívnej zmluvy (CBA). NFL na to nakoniec zareagovala pravidlom, ktoré tomu malo zabrániť – v CBA je známe ako tzv. „Deion rule“. Toto pravidlo nariaďuje, aby sa rozpočítané bonusy nemohli posúvať mimo obdobie platnosti CBA, ale sa museli presunúť späť do rokov, ktoré sú ešte v rámci platnej zmluvy. Keďže vtedajšie CBA boli krátkodobé, zabránilo by to využívaniu void rokov tak, ako ich poznáme dnes.
Toto je len jeden príklad, ale podobných prípadov bolo mnoho – škály pre nováčikovské platy, obmedzenie prerozdelenia (prorácie) na 5 rokov, automatické prenášanie nevyužitého stropu, úpravy v tom, čo sa ráta ako podpisový bonus, či výpočty pre kompenzačné draftové výbery.
Aj keď NFL často hovorí o zachovaní súťažnej rovnováhy, nie je úplne isté, či void years túto rovnováhu reálne ovplyvňujú – mnoho tímov, ktoré ich nadmerne využívajú, aj tak hrá zle. No vlastníci takmer vždy myslia na náklady a používanie void rokov zvýrazňuje rast cien hráčskych kontraktov.
Soft cap
Mnoho ľudí si myslí, že rovnako ako NBA, tak aj NFL má tzv. “HARD CAP”. To však nie je pravda. Aby sme boli presní, tak je to v podstate o tom, že žiadny tím sa nesmie dostať NAD CAP z hľadiska účtovníctva capu. Avšak tímy môžu a aj to robia, že sú NAD CAPOM z hľadiska minutých peňazí, nakoľko NFL cap sa od ostatných športových capov líši v jednej veci a tou je tzv. PRORATION. Namiesto prekladania tohto termínu si uvedieme príklad, vďaka ktorému pochopíte o čo ide.
Hráč podpíše štvorročný kontrakt, v ktorom má zahrnutý podpisový bonus v hodnote $20M. Podpisové bonusy (pre potreby capu) sú tzv. PRORATED. To znamená, že hráčsky bonus sa voči capu počíta vo výške $5M v každom jednom roku. Čiže keď hovoríme o peniazoch NAD CAPOM pre tohto jedného konkrétneho hráča, tak tá suma je $15M: Dostane síce za podpis $20M v peniazoch, avšak len $5M sa počíta voči capu v tom jednom roku. Toto nám ilustruje to, ako tímy môžu minúť viacej než je cap z hľadiska minutých peňazí a to bez toho, aby sa dostali cez cap z hľadiska účtovníctva. To je ten SOFT CAP.
Platový strop NFL síce vždy bolo možné určitým spôsobom obchádzať alebo flexibilne využiť, ale v minulosti to aspoň čiastočne bránilo tomu, aby si tímy neustále podpisovali všetkých svojich najlepších hráčov. Čiastočne to bolo preto, že hráči vedeli, že môžu na trhu voľných hráčov dostať lepšiu ponuku, keďže mnohé tímy nemali v rámci svojho stropu flexibilitu na konkurenčnú ponuku. V tej ére preto častejšie dochádzalo k tomu, že špičkoví hráči skutočne menili tímy a väčšina pozícií mala stabilnú a vyrovnanú trhovú štruktúru.
Dnes však vidíme, že niektoré tímy s ochotnými a bohatými vlastníkmi dominujú platovému trhu, a tým pádom nastavujú nové štandardy, s ktorými sa ostatné kluby musia vyrovnávať. Napríklad Bengals by pravdepodobne nikdy nemuseli uvažovať o sume okolo $29M ročne pre Tee Higginsa, keby Eagles, Dolphins a 49ers neuzavreli zmluvy s Devontom Smithom, Jaylenom Waddleom a Brandonom Aiyukom, ktoré boli naplnené void rokmi a podpísané tímami s výrazne odloženými nákladmi v platovom strope.
Výdavky na hráčov v NFL výrazne narástli od kolektívnej zmluvy z roku 2011. Hoci sa v niektorých rokoch dalo očakávať výkyvy (najmä v roku 2021, keď COVID znížil platový strop), nikdy neprišlo k spätnému zásahu alebo obmedzeniu, ktoré by spomalilo rast platov v NFL.
Tu je prehľad, aké boli výdavky na hráčov ako percento z platového stropu od roku 2013:
V počiatočných rokoch platnosti kolektívnej zmluvy z roku 2011 boli hotovostné výdavky a výdavky v rámci platového stropu v priemere prakticky totožné – a to až do roku 2017. V rokoch 2018, 2019 a 2020 sme zaznamenali mierny nárast, čo bolo obdobie, keď sa začalo zvyšovať využívanie void rokov. Počas pandémie vlastníci nedostali žiadnu úľavu, a teraz, keď sa platový strop stabilizoval, dosiahli výdavky v minulom roku takmer 108 % výšky stropu. V roku 2025 sú výdavky zatiaľ nižšie, no je priskoro určovať presné čísla, keďže leto býva plné nových predĺžení zmlúv. Napriek tomu sa očakáva, že výdavky budú výrazne vyššie než pred rokom 2020, čo je v rozpore s tým, čo by NFL preferovala.
Z pohľadu jednotlivých pozícií je zrejmé, že liga na niektorých postoch „prehrala“ – tu je prehľad, ako sa zmenili priemerné platy top 10 hráčov na vybraných pozíciách medzi rokmi 2015 a 2025:
Niekoľko pozícií výrazne prekonalo tempo rastu platového stropu, a hoci by teoreticky malo byť ťažšie udržať si týchto hráčov v rámci rozpočtu, tímy s tým momentálne nemajú žiadny problém. V lige, ktorá by rada videla stabilnejší vývoj, by bolo žiaduce, aby boli tieto veci lepšie previazané s platovým stropom, než ako je to v súčasnosti.
Sú len void years problémom?
Ak sa pozrieme na rôzne „diery“ v systéme platového stropu, void roky nie sú jediným mechanizmom, ktorý môže byť považovaný za nekompatibilný s duchom pravidiel. Jedným z ďalších príkladov sú úpravy zmlúv umožňujúce tzv. “post June 1 designation”, ktoré by liga mohla zvážiť zrušiť. Niektoré tímy – Eagles – obchádzali pravidlo NFL, ktoré zakazuje prepracovanie zmlúv po skončení základnej časti, tým, že ich upravili počas posledného týždňa sezóny. Všeobecne sa dá očakávať, že June 1 designation bude témou ďalších diskusií.
Ďalej tu máme vymyslené obrovské „void“ platy, ktoré tímom umožnili obchádzať pravidlá týkajúce sa renegociácií a zároveň sa vyhnúť niektorým účtovným dopadom na platový strop. Niektoré tímy cielene „tankujú“ alebo si prenášajú obrovské množstvá nevyužitého platového stropu do ďalšej sezóny, aby mali viac priestoru na utrácanie. Bonusy „per game“ sú zamaskované ako NLTBE (not likely to be earned) incentívy. Dokonca aj poistné prémie by sa mohli stať predmetom diskusie.
Zhrnutie
Je teda zrejmé, že NFL pri príprave na ďalšiu kolektívnu zmluvu už identifikovala viaceré oblasti, ktoré by chcela upraviť, aby sa systém vrátil bližšie k tomu, ako liga fungovala a utrácala v rokoch 2011 až 2018. Niektoré tímy by sa proti týmto zmenám určite ostro postavili, no mnohé iné by ich zrejme podporili – najmä ak by to viedlo k zníženiu hráčskych platov a celkových nákladov, tak aby sa priblížili úrovniam, ktoré vlastníci považovali pred desiatimi rokmi za férové.
Liga sa obáva, že bohatí majitelia využívajú void years and tzv. option bonusy k tomu, aby neustále tlačili kontrakty vyššie a vyššie čo sa týka cash flow, ale nižšie čo sa týky cap hitov. No a toto “chudobnejší” majitelia nemôžu veľmi zreplikovať.
Televízne práva a salary cap rastú a rastú, preto je pre tímy, ako napríklad Eagles, veľmi múdre tlačiť cap hity do budúcich rokov a troviť peniaze teraz. V roku 2024 minuli Eagles v hotovosti o $115M viacej než Las Vegas Raiders. Mantrou tímu Philadelphia Eagles je predlžovať zmluvy s hráčmi už v skorých fázach ich nováčikovských kontraktov – niekedy hneď po skončení ich tretej sezóny v lige – a systematicky premieňať ich platy na podpisové bonusy, aby sa platby v rámci platového stropu rozložili na niekoľko rokov. Načasovanie ich kontraktov je nastavené tak, že sa všetky zvyšujú až do sezóny 2029, čo je obdobie, keď sa očakáva, že NFL vystúpi zo súčasných vysielacích zmlúv a podpíše úplne nový balík kontraktov so streamovacími službami.
Takmer každý kontrakt v NFL tímu poskytuje možnosť reštruktualizovať základný plat a roster bonus do podpisového bonusu. Tímy k tomu nepotrebujú povolenie alebo podpis od hráča, aby tak mohli učiniť. Peniaze pre hráča zostávajú rovnaké, len ich dostane skorej.
Nevýhodou tohto prístupu je to, že to stavia do nevýhody tímy, ktoré majú majiteľov, ktorých primárnym zdrojom príjmu je tím. Majitelia, ktorých primárny zdroj bohatstva pochádza z prostredia mimo tímu, majú k dispozícii viacej cashu, ak to potrebujú. Keď sa pozrieme na Browns, tak oni pravidelne vedú NFL v míňaní cashu. Aktuálne mali v roku 2024 cash na úrovni $345.6M. A aj napriek tomu, že majú v tíme najhorší QB kontrakt v histórii, tak ich to prakticky vôbec nebolí a stále dokážu mínať a míňať.
V svete, v ktorom Eagles fungujú, ide o legitímnu stratégiu byť mimoriadne agresívny na začiatku nových vysielacích zmlúv a následne postupne splácať platové záväzky, ako sa tím blíži ku koncu daného kontraktu. Táto stratégia však funguje len vtedy, ak sú vlastníci ochotní zaplatiť veľké sumy hotovosti hneď na začiatku – a práve v tom sme za poslednú dekádu videli, že tímy ako Raiders či Cincinnati Bengals s tým váhali alebo to odmietli.
Keď sa na to pozrieme prakticky, tak v roku 2024 bol salary cap na úrovni $255.4M. Avšak 27 z 32 tímov v skutočnosti minulo viacej ako $255.4M v cashy na hráčoch v tomto roku. Hneď 16 z 32 tímov minuli viacej ako $25.5M (10% capu) v cashy navyše oproti platovému stropu.
Počet tímov, ktoré obchádzajú platový strop, a rozsah, v akom to robia, v posledných rokoch dramaticky narástol. Vlastníci, ktorí sú ochotní minúť viac hotovosti, môžu teoreticky postaviť lepší tím s drahšími hráčmi, a to pomocou platových trikov. Naopak, vlastníci, ktorí túto hotovosť nemajú alebo si nemôžu dovoliť ju zaplatiť vopred, sú týmto systémom znevýhodnení.
Na záver si tu len dáme tabuľku, kde vidíme výšku salary capu v jednotlivých rokoch. Následne v strednom stĺpci je počet tímov, ktorí míňali viacej hotovosti ako bol salary cap a v poslednom je počet tímov, ktoré minuli v hotovosti o 10% a viacej ako je salary cap.
