Element, ktorý musí v novej sezóne fungovať.

Útok Green Bay Bay Packers prešiel drastickou zmenou počas posledných osemnástich mesiacov. Po odchode dlhoročného trénera Mikea McCarthyho sa novým coachom stal mladý ofenzívny mysliteľ Matt LaFleur a za svojho ofenzívneho koordinátora si vybral charizmatického a energetického Nathaniela Hacketta. Táto dvojica do útoku Packers zaviedla viacej tzv. „wide zone“ behových schém s pozornosťou na play-action. Toto je rozdielny prístup od toho, čo vyznával Mike McCarthy vo svojej viacej tradičnej West Coast ofenzíve a čo hral Aaron Rodgers počas poslednej dekády. Počas tohtoročnej off-season došlo došlo k získaniu hráčov, ktorí sa hodia do nových schém, ktoré chceme hrať. Či už to je RB AJ Dillon, alebo TE Josiah Deguara.

Najskôr sa však poďme pozrieť na to, ako sa nám v roku 2019 pri play-action (ne)darilo a ako sa to môže zmeniť k lepšiemu. Ako sme si už ukázali v mojom prvom článku na tému ofenzívnej stratégie (KTO HO EŠTE NEČÍTAL, TAK HO NAJPRV ODPORÚČAM PREČÍTAŤ A POTOM SA VRÁTIŤ K TOMUTO), tak Matt LaFleur sa vo svojom útoku snaží o to, aby sa jeho dvojnásobný držiteľ ocenenia pre najužitočnejšieho hráča ligy stal monštrom pri hádzaní do stredu ihriska a ničiteľom po zahrávaní play-ation. Toto bol zámer a aj stále je. Ako sme si ukázali, tak Rodgers stredom ihriska veľmi rád nehádzal a pri play-action to taktiež nebolo najlepšie. Skončil na 30. alebo horšom mieste spomedzi kvalifikovaných quarterbackov v yardoch na jeden passových pokus a v passer ratingu na prihrávkach po play-action.

Nikto nemohol očakávať, že príchod Matta LaFleura bude od prvého zápasu fungovať ako švajčiarske hodiny a starý pes, ako som už v predchádzajúcom článku označil Aarona Rodgersa, sa tak rýchlo neprispôsobí niečomu novému. Ako sa blížil koniec sezóny, tak sme mohli vidieť, že útočné schémy Matta LaFleura boli skvelé a dokonca podľa niekoľkých odborníkov to bol práve on, kto ofenzívne odcalloval najlepší zápas v minulej sezóne (divízne kolo proti Seattlu Seahawks). Častým problémom bolo to, že schéma síce bola perfektná, no prevedenie zaostávalo. Ako to bolo s play-action?

Po deviatom hracom týždni (až počas play-off), sme zahrávali 124 play-action prihrávok, alebo RPOs (run pass option) a naša úspešnosť pri týchto hrách bola 66%. Tím sa stále snažil zahrávať play-action, aj keď Rodgers pri tejto hre nedosahoval najlepšie čísla. Keď to preložíme do iných slov, tak sme boli lepším tímom, než naznačujú quarterbackove čísla. Na druhej strane tu je kopec miesta na zlepšenie.

Na prvý pohľad to vyzerá tak, že RPOs budú slabým miesto útoku, keď sa bude lopta hádzať napríklad na WR Geronima Allisona, ktorý má problémy so získavaním yardov po zachytená prihrávky. Ale keď sa takáto hra zacallovala (väčšinou na prvom downe), tak Packers dokázali pokračovať vo svojom pláne v 67.5%. Prihrávka smerom dopredu má väčšiu šancu na to, že vytvorí pozitívnu hru, než behová hra. V priemere sa počas sezóny Packers po play-action darilo viacej z 12 personnelu (1 RB, 2 TE, 2 WR), než pri 11 (1 RB, 1 TE, 3 WR). To však nebola pravda v druhej polovici sezóny, kedy sa Packers darilo vytvárať kreatívne hry z personnelu, ktorý obsahuje troch wide receiverov. Už len na základe tohto môžeme usúdiť, že naše výbery na drafte TE Josiah Deguara a RB AJ Diilona majú mať jasný afekt na schopnosť efektívne hádzať loptu z „ťažšieho“ personnelu. Čiže niečo, čo preferuje Matt LaFleur. Ako som to už spomínal. Kyle Shanahan prízvukuje to, aké je dôležité mať na ihrisku piatich eligible receiverov. Na prvý pohľad môže personnel zložený z Jones-Deguara-Tonyan-Adams-Lazard vyzerať tak, že sa jedná o jasnú behovú hru, no opak je pravdou. Všetci piati hráči sú viac než schopní v passovej hre a obrana si nikdy nemôže byť istá, čo sa bude diať.

Teraz sa určite pýtate, že ak bola naša hra v play-action solídna, tak prečo sú Rodgersove čísla také zlé? No začínalo to všetko práve pri ňom a tam to aj končilo. Celkovo sme mali 57 nevydarených pokusov, z čoho štyri boli odhody, osemnásť bolo nepresných hodov od Rodgersa a plus ešte tri sacky. Keď to preložíme do slov, tak takmer polovica play-action zlyhala pri nohách quarterbacka. Tri dropy a nevydarená hra pridávajú ďalšie body pre problém s prevedením. Deväť hier bolo ubránených obranou, alebo nejakou smolou. Toto všetko nám poukazuje na to, že problém s play-action bol viacej v prevedení, než v dizajne a schémach.

Hráči musia zahrávať hry a toto sa často nedialo (keď neberieme do úvahy Davante Adamsa). Adams videl celkovo 43 targetov a jeho úspešnosť na nich bola 67%. TE Jimmy Graham videl druhé najvyššie číslo targetov (18), ale úspešnosť mal len 38.8%. Taký WR Geronimo Allison mal úspešnosť 37.5% na 8 targetoch po play-action. Dobrou správou pre všetkých fanúšikov Packers je to, že títo hráči už u nás nehrajú a v budúcej sezóne budú na ich mieste nastupovať iné mená. Graham sa nahradí mladým Sternbergerom, Deguarom, či Tonyanom a namiesto Allisona dostane príležitosť Allen Lazard, či navrátilec do zostavy EQ St. Brown. Nesmieme zabúdať ani na RB Aarona Jonesa. Ten v minulej sezóne videl po play-action hneď 18 targetov, čo bolo tretie najvyššie číslo spomedzi všetkých RBs v lige. Naši tréneri tiež hovoria o tom, že náš RB číslo 2 Jamaal Williams sa prezentuje mohutným zlepšením, čo sa týka behania routes. Kto ho sleduje na sociálnych sieťach tak určite vie, že Jamaal na tomto poriadne pracoval a zrejme to prináša svoje ovocie.

Allen Lazard mal v minulej sezóne po play-action najhoršiu úspešnosť z nášho tímu, no nikto nevidel viacej nepresných prihrávok ako on. Rodgers tohto vytiahnutého wide receivera, ktorý meria 195 centimetrov prehodil hneď 15krát, vrátane dvoch brutálnych nepresností v zápase proti Lions. Lazard bude obrovskou zbraňou, o tom nemám pochýb. Rodgers ho však bude musieť triafať presnejšie (presne ako v druhom zápase proti Vikings, kde bol Lazard excelentný).

LaFleur bude rozhodne chcieť zahrávať čo najviac hier z 12 personnelu. Počas spomínanej série, Packers zahrali 45 play-action snapov z 12 personnelu a úspešných bolo len 20 hier, čo je úspešnosť 44.4%. V januári to už bolo iné, tam sme odohrali hneď desať snapov s 2 TEs na ihrisku a úspešnosť bola skvelých 80%, vrátane 7/8 proti Seahawks v divíznom kole. Táto hra (video pod odsekom) presne znázorňuje to, čo LaFleur vyžaduje od svojho útoku. Ťažký personnel, pre-snap motion, play-action a quarterback hádže loptu na ofenzívneho hráča, ktorý má priestor na beh po zachytení prihrávky.

Packers budú musieť efektívne zvládať hry aj z menšieho personnelu. Prítomnosť Grahama a Allisona náš útok brzdila. Keď zo shotgunu zahrávame RPO, alebo skutočnú play-actiom pri ťažšom personnely, tak najlepší spôsob ako dostať Davante Adamsa k lopte je rýchly slant. Obrana musí rešpektovať beh RB Aarona Jonesa a WR Davante Adams môže byť na in-breaking routach – ako na tejto ukážkovej hre.

To čo sme videli v tomto poslednom videu, tak to je to, čo sa nám darilo proti Vikings v predposlednom zápase sezóny a vďaka čomu sme ich doslova roztrhali. Rodgers po tomto zápase povedal, že toto je niečo, do čoho sa chceli dostať a práve toto je teoreticky podpis ofenzívy Matta LaFleura. Počas sezóny sme toto hrávali len niekoľkokrát, no videli sme, aké devastujúce to môže byť pre obrany súperov. Teraz sa nám ešte vracia EQ, ktorý je mohutný receiver, s dobrým behaním routes, ktorý sa nebojí kontaktu a vyniká v hre po zachytení prihrávky. Jeho návrat môže túto hernú činnosť mohutne podporiť. Atakovanie stredu ihriska po play-action. Toto je cesta, ako by povedal Mandalorian.

Tu mám pre vás dve ukážky play-actions, ešte zo sezóny pod McCarthym, kde bol EQ zdravý a nováčik. Môžeme na nich vidieť perfektne zahratú play-action, EQ sa po skvelej route uvoľnil, no Rodgers nebol schopný doručiť loptu na čas a do behu (v obidvoch prípadoch).

LaFleur u nás zaviedol wide zone behy a aj pri tejto hernej činnosti sa nám ponúka možnosť na play-action. V zápase proti Panthers sme naznačili outside zone behovú hru do pravej strany formácie. Lopta však letela doľava, kde si ju preberal receiver po pohybe krížom cez formáciu. Ku koncu sezóny sa na pre-snap motion a na jet-sweepy využíval Tyler Ervin, ktorý je aktuálne počas tréningového kempu mohutne zapojený do nášho útoku a práve toto je jedna z najlepších možností, ako využiť jeho rýchlosť a šikovnosť. Neočakávam, že bude hrávať každý snap, no práve pri takýchto miss directions bude zohrávať významnú úlohu, ako tomu bolo v závere minulej sezóny.

Veľmi podobná hra sa odohrala aj v zápase proti 49ers, len do druhej strany na TE Jimmyho Grahama, ktorý veľa yardov po kontakte nezískaval. V novej sezóne však v tejto úlohe bude Deguara, Sternberger, Dillon, či EQ a to je si myslím signifikantný rozdiel od Grahama v hre po zachytení prihrávky. LaFleur chce do svojej passovej hry zapájať každého a takéto play-action odhody na buldozér menom Dillon môžu byť veľmi zaujímavé a môžu priniesť mnoho pekných okamihov.

Problémom počas minulej sezóny bolo aj to, že Rodgers sa po zahratej play-ation až príliš často zameral na svoj top cieľ (Adams). Snažiť sa dostať loptu do rúk Adamsa dáva zmysel, nakoľko je to skutočne excelentný receiver. Ale snažiť sa na neho loptu dotlačiť loptu, keď play-design ponúka iné možnosti, to nie je ideálne.

Po tomto zápase (prvý zápas s 49ers) Rodgers priznal, že tu mal trafiť Lazarda, ktorý sa mu ponúkal stredom ihriska pre potenciálny touchdown. Marcedes Lewis bol jednoduchým cieľom pre ešte jednoduchší prvý down. Rodgers sa však od samotného začiatku zameral len na Adamsa. Byť schopný využívať vo svoj prospech to, že obrany sa zameriavajú na bránenie Adamsa, ponúka ďalší krok pre vývoj tohto útoku.

Namiesto plaču nad tým, že nemáme dostatok zbraní v našom útoku, Packers musia lepšie zahrávať svoj plán a aj bez výraznejšej posily môžeme byť omnoho lepším útočným tímom, než sme boli v minulej sezóne. Už na tréningovom kempe môžeme pozorovať, že Rodgers využíva play-action a hody stredom ihriska skutočne často, pričom to prináša úspech (tí, čo čítajú moje články o TC tak vedia). Nemám najmenších pochýb o tom, že práve toto je niečo, čo náš trénerský tím chce hrať a Rodgers vo svojom druhom roku v systéme Matta LaFleura vyzerá omnoho pohodlnejšie. V roku 2011, keď Rodgers vyhral svoje prvé MVP, tak stanovil historický rekord v sezónnom passer ratingu – 122.5 a staval na jednej vražednej zbrani – PLAY-ACTION. V roku 2014 vyhral svoje druhé MVP a jeho play-action rating v tejto sezón bol 119.2, čo bolo druhé najlepšie číslo v lige, skompletoval 71% svojich prihrávok a priemer na jednu loptu mal 9.8 yardov. Pred pár dňami nám Aaron povedal, že na svojom tejpe z roku 2010 našiel niečo, čo mu teraz pomáha a v posledných tréningoch hrá ako odtrhnutý z reťaze. Dočkáme sa v novej sezóne ničivého Aarona Rodgersa na play-actions?